V krajine, s ktorou si nás v zahraničí mýlia

S príchodom septembra nás začalo mrzieť, že tohtoročné leto sme akosi odflákli a nikde sme poriadne neboli. Slovo dalo slovo a o pár dní sme už nakladali do auta batožinu a druhý párik, našich kamošov Kamču a Vlada. Vydali sme sa smer Slovinsko. A bolo ná

Neviem, ako je to možné, že popri tom množstve dovoleniek v Chorvátsku sme sa ani raz poriadne nezastavili u ich susedov. Rýchlo sme zistili, že Slovinsko od nás odlišuje viac než len jedno písmeno v názve. V skratke: je o vyše polovicu menšie, má vyššiu životnú úroveň, ale aj ceny, krajšie hory (a to sú Tatry nádherné), viac zelene a oveľa viac lesov. Má dokonca aj more! Síce len 47 kilometrov pobrežia, ale stačilo by nám, no nie?

Ľudia sú tu veľmi milí, ich jazyk je podobný chorvátčine a dá sa mu aj trochu rozumieť. Aj keď niektoré výrazy sú celkom vtipné (viď nižšie).

Ale späť k nášmu výletu. Vyrazili sme popoludní a večer sme si už obliekali teplé svetre v druhom najväčšom meste Slovinska - Maribore. Počasie bolo jesenné, ubytko pekné, majiteľ milý a stihli sme ešte aj prechádzku po vysvietenom meste. Zakončili sme ju večerou v írskom Patrick's pube. Ani sme ju nestihli odfotiť. Stala sa mi tam však jedna vtipná vec. Objednala som si hranolčeky s kečupom za 2,50 a doniesli mi obrovský košík plný kopcom, takže ani štyria sme ho nemohli zjesť. :)) A môj drahý toľko vyberal z ponuky miestnych pív, až si nechtiac objednal nealko. Za 3,50! Ale inak super.

Maribor je univerzitné mesto a v roku 2012 bolo Európskym hlavným mestom kultúry. Je to tam cítiť.

Maribor sa nám zapáčil, na druhý deň sme si ho pozreli aj za svetla a videli miestnu atrakciu - takmer 450 rokov starý vinič! (Po slovinsky stara trta. :D) Je to vlastne len jeden koreň, z ktorého sa dopestuje iba trošku vína a je určené pre štátne návštevy.

Stara trta, zapísaná aj v Guinessovej knihe rekordov.

Zdržali by sme sa aj dlhšie, ale druhý deň nášho výletu sme mali asi najviac nabitý program. Čakali nás dva hrady a presun do najbližšieho bodu Talianska, kde sme mali stráviť dve nasledujúce noci. 

Prvým hradom bol Celje - najväčšia stredoveká pevnosť v Slovinsku. Vypína sa nad tretím najväčším mestom v Slovinsku Celje (má len 48-tisíc obyvateľov). Je to zrúcanina hradu, ale nečakajte nič v štýle kameň na kameni. Je krásne zrekonštruovaná a zakonzervovaná, areál je upravený, je tu kaviareň a konajú sa tu rôzne podujatia. My sme prišli, keď práve chystali svadbu.

Vežička poskytuje neskutočný výhľad.

Vstupné stálo 4 eurá, ale 1 éčko z toho vrátili v kaviarni. Tak sme si dali niečo malé. :) (To naľavo je medena kava, alias káva s medom, a bola odporne sladká. Nedávajte si to!)

Na Celje sme si užili teplé slnečné popoludnie a vydali sme na juhozápad do obce Predjama, v ktorej sídli jediný zachovaný jaskynný hrad v Európe. Zadná časť Predjamského hradu z 12. storočia má má namiesto múrov steny jaskyne a odhliadnuc od toho, že tam muselo byť nenormálne vlhko a zima, hrad bol bezpečný a takmer nedobytný. Dobyť sa ho podarilo až v 15. storočí miestnym Robinom Hoodom, lúpežným rytierom Erasmom Predjamským, ktorý sa potom rok ukrýval v hrade a vďaka podzemným chodbám odolával všetkým, ktorí ho chceli dostať. 

Vo vstupnom 11,50 eur bol zahrnutý aj audio guide a mali dokonca aj češtinu, takže sme si vypočuli všetko podstatné. Pod hradom je aj jaskyňa, ktorú sme však už nestihli, keďže zatvárali.

Pomaly sa začalo stmievať a v žalúdkoch nám už poriadne škŕkalo, tak sme sa vydali smerom k hraniciam s Talianskom. Pár kilometrov od nich sme zakotvili v domácej reštaurácii v dedinke Hrvatini. A hoci sme ešte neboli v Taliansku, všetko od jedla, cez menu až po jazyk, ktorým hovoril majiteľ, bolo talianske. Takže ani sme poriadne nevedeli, čo si objednávame. :)

Moje zapekané gnocchi, ktoré plávali v masle a boli posypané opraženou strúhankou a parmezánom. Bola som hladná takže áno, zjedla som ich do poslednej omrvinky.

Majove cestoviny s morskými plodmi na bielom víne. :)

Vladov Ľubľanský rezeň (no dobre, toto jedlo bolo typicky slovinské). Je to asi ich národná špecialita, pretože ho mali všade, a je to vlastne kurací Cordon bleu. Ale vraj bol výborný. 

Do apartmánu v jachtárskom prístave Porto San Rocco sme dorazili dávno po zotmení, takže sme si ho poriadne obzreli až ráno.

Je súčasťou malebného historického mestečka Muggia, pretkaného úzkymi uličkami a krásnymi zákutiami. Atmosférou, vzhľadom aj dialektom vraj pripomína Benátky a niečo na tom bude.  

Cez deň sme sa boli s drkotajúcimi zubami okúpať na neďalekej pláži (predsa len, voda bola už studená) a potom sme zavítali na blší trh.

Neskorý obed bol v domácej réžii. Za obeť padli plnené ravioly s omáčkou a parmezánom. :)

Romantické zákutia Muggie.

Po oddychovom dni a druhej noci sme sa vybrali zase o kus ďalej. Tentoraz bol naším cieľom úchvatný zámok Miramare v Terste. Vybudovať ho dal mexický cisár Ferdinand Maximilián Habsburský (mladší brat Františka Jozefa I.) tak, že z troch strán ho obmýva more. A z tej ďalšej má zase obrovský park, ktorý by si síce zaslúžil lepšiu údržbu, ale aj tak je to pekné miesto na prechádzky.

To musel byť život! :)

Na zámku sme strávili pár hodín, vstupné 8 eur bolo primerané, pretože rozhodne bolo čo obdivovať zvonka aj zvnútra. A pred nami bol ďalší úsek cesty, tentoraz horský. Noc aj posledný deň sme mali stráviť pri známom jazere Bled. 

Jazda cez hory po úzkych serpentínových cestičkách, na ktoré sa nezmestili ani dve autá vedľa seba a ktoré od hlbočizných zrázov delili len zvodidlá, bola nádherná! Na večeru sme sa zastavili v obci Slap. Na to, že sme netušili, kde vôbec sme, nás príjemne prekvaili. Vedeli po anglicky, mali wifi a dalo sa platiť kartou. :)

Chalani si dali ražniči...

...baby si pochutili na raviolách plnených zemiakovou zmesou (miestna špecialita) a prírodnom bravčovom rezni, ktorý sa po slovinsky povie svinski zrezek. :)

Zvyšok cesty cez Triglavský národný park do Bledu bol riadne adrenalínový. Prietrž mračien, hustá hmla, úzke kľukaté cesty a srnka, ktorá nám skočila do cesty... Našťastie sa nič nestalo a do cieľa sme prišli celí. Bled je naozaj nádherný.

Jazero obklopené Julskými Alpami trochu pripomína Štrbské pleso, ale je ešte úchvatnejšie a voda v ňom je krištáľovo čistá. V strede jazera je ostrovček, na ktorom stojí kostol a pár ďalších budov. Žiadny turista si nenechá ujsť možnosť doplaviť sa na ostrovček, či už na krytom člne so sprievodcom, alebo na malom klasickom člnku. Jasné, že chalanom sa viac pozdávala možnosť prenajať si malý čln a trochu si zaveslovať. Inak, stálo to na hodinu smiešnych 10 eur a aspoň sme mali zážitok. 

Prechádzka kolom dokola okolo jazera trvá asi tri hodiny, ale môžete využiť aj turistický vláčik (ako my, keďže práve pršalo). A nad Bledom sa vypína aj krásny hrad, ten sme však už nestihli pozrieť, lebo nás tlačil čas. Zato sme si stihli dať miestne sladké špeciality.

Bledský rez - v podstate veľký krémeš bez čokolády na vrchu, ktorý bol hviezdou pútačov a bilbordov. Bol výborný, ale najbližší rok nechcem krémeše ani vidieť. :D

Gibanica je vrstvený tvarohovo-makovo-orechový koláč, mimoriadne sýty a chutný, pripomína naše štrúdle. Podáva sa teplý a je to mňamka! Niekedy upečieme na blog. ;)

A na záver blogu ešte pohľad na kostolík, ku ktorému vedie 99 schodov. S nimi sa spája pekná tradícia. Keď sa tu koná svadba, všetci musia, logicky, priplávať na člnoch a ženích musí nevestu po všetkých tých schodoch vyniesť až hore. A akoby to nestačilo, ona pri tom nesmie ani muknúť. :)

Tak nasvidenje Slovenija, vrátime sa čo najskôr! Ešte nás čakajú Piran, Koper, Ľubľana, Bohinjské jazero a kopec ďalších krásnych miest. :)